Navigácia

Obsah

JARABÁ jeErb Jaraba pôvodom banícko - hutnícka obec a túto históriu vystihuje aj erb obce.
Zvyšky intenzívnej baníckej činnosti, ktorá siaha pravdepodobne až do 14. storočia( r. 1357 ), možno badať na všetkých južných svahoch v chotári obce.
Začiatkom 17. stor. sa tu ťažila tzv. čierna meď s obsahom striebra, zlato a striebro sa ťažilo až do polovice 17. stor. Prevažne sa však ťažila železná ruda. Historické dokumenty ukazujú, že najstaršie bane na železo boli práve na území Brezna a Jarabej. Už v 15. stor. tu boli 3 huty v tzv. Horných Handľoch.
Do roku 1546 tu vlastnili bane a huty banskobystrický súkromní ťažiari. Neskôr sa stal hlavným podnikateľom banský erár a Jarabá sa tak stala komorskou osadou (handlom). Prevádzkové údaje  z baní v Jarabej sú do roku 1872, kedy to boli štátne bane a z rokov 1891–92 keď ich už vlastnila Pohornádska spoločnosť – J. K. Demuth.Posledný údaj pochádza z roku 1912.
               

                            Obyvatelia obce, pracovali hlavne v týchto baniach a po ich zastavení, v neďalekých priemyselných podnikoch a lesoch okolo obce.Slávnostná uniformaBaníci pri slávnostných príležitostiach nosili odev, ktorý pozostával zo súkennej zelenej čiapky, červených nohavíc, z baníckej koženej zástery na zadok - ošiadru a blúzne. Blúzňa bývala biela alebo modrá. Farba sa volila podľa toho, pri akej rude baník pracoval. Ako obuv sa väčšinou nosili čižmy. Zanikol s baňami začiatkom 20. storočia.
Bežne chodili muži v súkenom odeve a kabáte z ovčích koží nazývaný„ Guba“. Na hlave nosili "barančice".Obuté mávali väčšinou krpce. Vo sviatok sa obliekali do "sviatočného". Ktoré bolo zhotovené z čierneho súkna Boli to úzke nohavice a po pás krátky kabát, so striebornými gombičkami. Pod kabátom nosili "prustiak" podobne zdobený ako kabát.
V 18. – 19.storočí sa v Jarabej začala taviť železná ruda. Na spracovanie ju dovážali aj z okolia. Pre jej nádejný výskyt v okolí, vznikla predstava založenia železiarskeho centra v obci. Sklamanie v množstve zásob ložísk a ich kvalite, ale aj komunikačná odľahlosť Jarabej, nakoniec prispela k upusteniu od tohto plánu. V roku 1804 v Hronci postavili druhú vysokú pec, čím sa výroba surového železa v Jarabej postupne znižovala až nakoniec celkom ustala. Nastalo postupné ubúdanie obyvateľov, odchádzali za prácou a lepšími podmienkami. Počet obyvateľov z 239 od roku 1940 postupne klesol na súčasných 38.
     

         

Zo záznamov v obecnej kronike vieme, že obec neobišli ani svetové vojny.
Ťažký život v Jarabej počas I. svetovej vojny, ktorá začala 1914 vystihuje aj text lístka ktorý v roku
„ 1918 písal vtedajší richtár, notárovi Peterovi Bukovýmu v Mýte pod Ďumbierom :
Pán urodzeni nak ráča mať starosť onás lebo sa unás počne zle robiť už pobrali boli Špetkovi a Rohačovi
zali Brava mi tu nemáme ani flinti ani žiadnu zbroj. Ignác Kvačkaj Béro
“.

List notárovi
Cez II. svetovú vojnu, muži rukovali k vojsku alebo sa pridávali partizánom. Obyvatelia zabezpečovali zásobovanie povstaleckých vojakov a partizánov. V roku 1944 sa počas zimných mesiacov v obci nachádzali partizáni kpt. Sokolova, brigády Kvitinského a príslušníci 2. Československej paradesantnej brigády.

Obec oslobodili 8. februára 1945 ( podľa záznamu v kronike). Počas povojnovej rekonštrukcie, bola obec
elektrifikovaná a 9.mája 1947 zaviedli do obce prvý pravidelný autobusový spoj.