História obce Jarabá

JARABÁ je na zákade historických záznamov, považovaná za banícko - hutnícku obec. 

Hlavná činnosť obyvateľov, bola zachytená na odliatom zvone z roku 1883 - dve previazané banícke kladivá v spodnej časti lemované ratolesťami vavrínu. Neskôr podľa tejto predlohy vznikol aj erb obce.

Zvyšky intenzívnej baníckej činnosti, ktorá siaha už pravdepodobne do 13. storočia( r. 1271 ), možno badať na všetkých južných svahoch v chotári obce.

Začiatkom 17. stor. sa na území patriacej Jarabej, ťažili tzv. čiernu meď s obsahom striebra. Neskôr, až do polovice 17. storočia to bolo zlato a striebro.  V 18. - 19. storočí sa hlavnou surovinou ťažby stala železná ruda. Historické dokumenty ukazujú, že najstaršie bane na železo boli práve na území Brezna a Jarabej. Už v 15. stor. sa na tomto území nachádzali 3 huty v tzv. Horných Handľoch.

Do roku 1546 vlastnili bane a huty v Jarabej banskobystrický súkromní ťažiari. Neskôr sa hlavným podnikateľom v ťažbe stal banský erár a Jarabá sa tým stala komorskou osadou (handlom). Prevádzkové údaje  z banskej činnosti štátnych baní sú zachytené do roku 1872. Vlastníctvo baní Pohornádskou spoločnosťou - J. K. Demuth, je zdokumentovaná od 1891 do 1892. Posledným zachovaným banským údajom je úaj z roku 1912.

Po zastavení ťažby, začali obyvatelia obce Jarabá, pracovať v neďalekých priemyselných podnikoch a lesoch.

Baníci pri slávnostných príležitostiach nosili odev, ktorý pozostával zo súkennej zelenej čiapky, červených nohavíc, z baníckej koženej zástery na zadok - ošiadru a blúzne. Blúzňa bývala biela alebo modrá. Farba sa volila podľa toho, pri akej rude baník pracoval. Ako obuv sa väčšinou nosili čižmy. Tradičný odev baníkov zanikol spolu s baňami začiatkom 20. storočia. V bežnom živote, chodili chlapi v súkenom odeve a kabáte z ovčích koží nazývaný„ Guba“. Na hlave nosili "barančice". Obuté mávali väčšinou krpce. Vo sviatok sa obliekali do "sviatočného". Toto slávnostné blečenie bolo zhotovené z čierneho súkna. Boli to úzke nohavice a po pás krátky kabát, so striebornými gombičkami. Pod kabátom nosili "prustiak" podobne zdobený ako kabát.

Železná rudu na spracovanie sa okrem vyťaženej na jarabskom území, dovážala z celého okolia. Pre jej nádejný bohatý výskyt, vznikla predstava, že v Jarabej zriadia železiarske centrum. Násdledné sklananie z kvality a zásoby ložísk a aj odľahlosť Jarabej, zapríčilila, že tento zámer nakoniec zrušili. V roku 1804 postaili v obci Hronec druhú vysokú pec, čo zapríčinilo pokles výroby surového železa v Jarabej, až sa jeho výroba celkom zastavila. Tým prišla veľká časť obyvateľov obce o živobitie. Zlé podienky k životu, prinútili ľudí sťahovať sa za prácou a lepšími podmienkami, Jarabá sa začala "vyľudňovať".

Počet obyvateľov od roku 1940 z 239 postupne klesol na súčasných 37.     

Ani malej obci ako bola a je Jarabá, sa hrôzy  vojny nevyhli. Zachovaná obecná kronika a záznamy v nej, podávajú svedectvo o ťažkom živote obyvateľov počas vojen.

Zápis kronikára z roku 1918, približuje situáciu I. svetovej vojny, ktorá sa začala v roku 1914. Cituje text listu vtedajšieho richtára Jarabej, notárovi obce Mýto pod Ďumbierom Petrovi Bukovskému: 

Pán urodzeni nak ráča mať starosť onás lebo sa unás počne zle robiť už pobrali boli Špetkovi a Rohačovi
zali Brava mi tu nemáme ani flinti ani žiadnu zbroj. Ignác Kvačkaj Béro“.

Počas II. svetovej vojny, sa v okolí Jarabej ukrývali partizáni kpt. Sokolova, brigády Kvitinského a príslušníci 2. Československej paradesantnej brigády. Muži z obce sa pridávali k partizánom alebo narukovali k vojsku. Ostatní obyvatelia, ak bolo treba, ukrývali ranených a podávali informácie vojakom a partizánom. A aj keď sami toho veľa nemali, zabezpečovali ich zásobovanie. 

Jarabú, podľa záznamu z kroniky, oslobodili 8. februára 1945.                                                             

Počas povojnovej rekonštrukcie, bola obec elektrifikovaná a 9.mája 1947 zaviedli do obce prvý pravidelný autobusový spoj.