História obce Jarabá

JARABÁ je na zákade historických záznamov, považovaná za banícko - hutnícku obec. 

Hlavná činnosť jej obyvateľov, bola zachytená na aj zvone ktorý v roku 1883 odlial František Walser v Budapešti.

Dve previazané banícke kladivá v spodnej časti lemované ratolesťami vavrínu.

Neskôr podľa tejto predlohy vznikol erb obce.

Zvyšky intenzívnej baníckej činnosti, ktorá siaha pravdepodobne až do 13. storočia( r. 1271 ), možno badať na všetkých južných svahoch v chotári obce.

---------------------------------------

Začiatkom 17. storočia na území ktoré patrilo k Jarabej, ťažili tzv. čiernu meď s obsahom striebra.

Neskôr, až do polovice 17. storočia to bolo zlato a striebro.  

V 18. - 19. storočí sa hlavnou surovinou ťažby stala železná ruda.

Historické dokumenty ukazujú, že najstaršie bane na železo boli práve na území Jarabej a Brezna. Už v 15. storočí sa tu nachádzali 3 huty v tzv. Horných Handľoch.

Do roku 1546 vlastnili bane a huty v Jarabej banskobystrický súkromní ťažiari. 

Neskôr sa hlavným podnikateľom v ťažbe stal banský erár a Jarabá sa tým stala komorskou osadou (handlom).

Prevádzkové údaje  z banskej činnosti štátnych baní sú zachytené do roku 1872.

Vlastníctvo baní Pohornádskou spoločnosťou - J. K. Demuth, je zdokumentovaná od 1891 do 1892. 

Posledný zachovaný banský údaj je z roku 1912, kedy skončila bohatá éra baníctva na území Jarabej.

Po zastavení ťažby, začali obyvatelia obce, dochádzať za prácou do v neďalekých priemyselných podnikov a lesov.

----------------------------------------

Baníci mali svoj slávnostný odev ktorý nosili pri slávnostných príležitostiach.

Pozostával zo súkennej zelenej čiapky, červených nohavíc, blúzne a z baníckej koženej zástery na zadok - ošiadru. Blúzňa bývala biela alebo modrá. Farba sa volila podľa toho, pri akej rude baník pracoval. Ako obuv sa väčšinou nosili čižmy. 

Tradičný odev baníkov zanikol spolu s baňami začiatkom 20. storočia. 

V bežnom živote, chodili chlapi v súkenom odeve a kabáte z ovčích koží nazývaný„ Guba“.

Na hlave nosili "barančice". Obuté mávali väčšinou krpce.

Vo sviatok sa obliekali do "sviatočného". Oblečenie - úzke nohavice a po pás krátky kabát so striebornými gombičkami, bolo zhotovené z čierneho súkna. Na košeli, pod kabátom nosili "prustiak" podobne zdobený ako kabát.

---------------------------------------

Nádejný bohatý výskyt rudy, podnietil vznik predstavy železiarskeho centra v Jarabej. Železnú rudu sem dovážali z celého okolia. Sklananie nastalo po zhodnotení kvality a zásoby jej ložísk. K zrušeniu plánovaného projektu, prispela nakoniec aj odľahlosť Jarabej.

V roku 1804 postavili v obci Hronec druhú vysokú pec, čo zapríčinilo pokles výroby surového železa v Jarabej.  Nakoniec sa výroba celkom zastavila.

Veľká časť obyvateľov prišla o živobitie. Zlé podmienky, prinútili ľudí sťahovať sa za prácou a lepšími podmienkami. Jarabá sa začala "vyľudňovať".

Počet obyvateľov v roku 1940 bol 239.  Postupne klesal až na súčasných 34.   

--------------------------------------------------- 

Ani malej obci ako bola a je Jarabá, sa hrôzy  vojny nevyhli. Zachovaná obecná kronika a záznamy v nej, podávajú svedectvo o ťažkom živote obyvateľov počas vojen.

Zápis z roku 1918, približuje situáciu I. svetovej vojny, ktorá sa začala v roku 1914. Citát textu z listu vtedajšieho richtára Jarabej, notárovi obce Mýto pod Ďumbierom Petrovi Bukovskému: 

Pán urodzeni nak ráča mať starosť onás lebo sa unás počne zle robiť už pobrali boli Špetkovi a Rohačovi
zali Brava mi tu nemáme ani flinti ani žiadnu zbroj. Ignác Kvačkaj Béro“.

Počas II. svetovej vojny, sa v okolí Jarabej ukrývali partizáni kpt. Sokolova, brigády Kvitinského a príslušníci 2. Československej paradesantnej brigády. Muži z obce sa pridávali k partizánom alebo narukovali k vojsku. Ostatní obyvatelia ak bolo treba, ukrývali ranených a podávali informácie vojakom a partizánom. A aj keď sami toho veľa nemali, pomáhali im zabezpečiť zásoby . 

Podľa záznamu z kroniky, Jarabú oslobodili 8. februára 1945.       

----------------------------                                                   

Počas povojnovej rekonštrukcie, obec elektrifikovali a 9.mája 1947 zaviedli do obce prvý pravidelný autobusový spoj.