O obci

Banícka história obce                                            

Jarabá je podľa historických prameňov považovaná za významnú banícko-hutnícku obec. Baníctvo a spracovanie rúd patrili po stáročia medzi hlavné zdroje obživy jej obyvateľov a výrazne ovplyvnili vývoj obce.

Banícka tradícia je symbolicky zachytená aj na obecnom zvone, ktorý v roku 1883 odlial František Walser v Budapešti. V jeho spodnej časti sú zobrazené dve skrížené banícke kladivá lemované vavrínovými ratolesťami – tradičný symbol baníctva, ktorý sa neskôr stal predlohou pre erb obce.                                                                                                                                                   

O bohatej baníckej minulosti dodnes svedčia početné pozostatky banskej činnosti roztrúsené na južných svahoch v katastri obce. Historické pramene naznačujú, že ťažba rúd sa v tejto oblasti rozvíjala už v 13. storočí, pričom prvé písomné zmienky pochádzajú z roku 1271.

Banícke dedičstvo zostáva významnou súčasťou histórie Jarabej a dodnes pripomína obdobie, ktoré formovalo charakter obce aj život jej obyvateľov.

Rozvoj baníctva a hutníctva

Začiatkom 17. storočia sa na území patriacom k Jarabej ťažila takzvaná čierna meď s obsahom striebra. V nasledujúcom období, až do polovice 17. storočia, sa pozornosť baníkov sústredila predovšetkým na ťažbu zlata a striebra.

Od 18. storočia sa hlavnou surovinou stala železná ruda, ktorá významne ovplyvnila hospodársky rozvoj obce. Historické pramene potvrdzujú, že najstaršie bane na železnú rudu sa nachádzali práve na území Jarabej a Brezna. Už v 15. storočí tu pracovali tri huty v lokalite nazývanej Horné Handle.

Do roku 1546 vlastnili bane a huty v Jarabej súkromní banskobystrickí podnikatelia. Neskôr prešli pod správu banského eráru, čím sa Jarabá stala komorskou osadou (handlom).

Prevádzka štátnych baní je doložená do roku 1872. V rokoch 1891 – 1892 boli bane vo vlastníctve Pohornádskej spoločnosti J. K. Demutha. Posledná zachovaná zmienka o baníckej činnosti pochádza z roku 1912, ktorý zároveň predstavuje koniec niekoľkostoročnej baníckej tradície v Jarabej.

Po ukončení ťažby boli obyvatelia nútení hľadať si nové zdroje obživy. Mnohí odchádzali za prácou do priemyselných podnikov v okolí alebo pracovali v lesnom hospodárstve.

Banícke tradície a ľudový odev                  

Baníci nosili pri slávnostných príležitostiach sviatočný odev, ktorý bol symbolom ich povolania a spoločenského postavenia. Tvorila ho zelená súkenná čiapka, červené nohavice, banícka blúza a kožená ochranná zástera, nazývaná ošiader. Blúza bývala biela alebo modrá, pričom jej farba závisela od druhu rudy, pri ktorej baník pracoval. Súčasťou výstroja boli spravidla vysoké čižmy.

Tradičný banícky odev zanikol spolu s útlmom baníctva na začiatku 20. storočia.

V každodennom živote nosili muži jednoduchý súkenný odev doplnený kabátom z ovčej kože, známym pod názvom guba. Na hlave nosili baranice a obúvali si najmä krpce. Počas sviatkov si obliekali slávnostný čierny súkenný odev pozostávajúci z úzkych nohavíc a krátkeho kabáta zdobeného striebornými gombíkmi. Pod kabátom nosili vyšívaný prustiak, ktorý bol zdobený podobným spôsobom.

Úpadok železiarstva

Bohaté nálezy železnej rudy viedli k úvahám o vybudovaní významného železiarskeho centra práve v Jarabej. Do obce sa zvážala železná ruda z širokého okolia. Po podrobnejšom zhodnotení kvality a množstva ložísk sa však ukázalo, že pôvodné očakávania boli príliš optimistické. K zastaveniu plánovaného rozvoja prispela aj odľahlá poloha obce.

Ďalší zlom nastal v roku 1804, keď bola v Hronci uvedená do prevádzky druhá vysoká pec. Výroba surového železa v Jarabej začala postupne upadať a napokon bola úplne zastavená.

Útlm baníctva a hutníctva pripravil veľkú časť obyvateľov o zamestnanie. Mnohí sa preto sťahovali za prácou do iných regiónov, čo spôsobilo dlhodobý pokles počtu obyvateľov. Kým v roku 1940 mala Jarabá 239 obyvateľov, dnes patrí medzi najmenšie obce na Slovensku.

Jarabá počas vojnových rokov

Ani odľahlá horská obec Jarabá nebola ušetrená udalostí svetových vojen. Zachovaná obecná kronika prináša cenné svedectvá o každodennom živote miestnych obyvateľov počas týchto ťažkých období.

Zápis z roku 1918 približuje situáciu počas prvej svetovej vojny, ktorá sa začala v roku 1914. Mimoriadne cenným historickým dokumentom je list vtedajšieho richtára Jarabej adresovaný notárovi obce Mýto pod Ďumbierom, Petrovi Bukovskému. Tento list autenticky zachytáva životné podmienky obyvateľov obce v závere vojnových rokov.

Jarabá počas druhej svetovej vojny

Počas druhej svetovej vojny sa v okolí Jarabej ukrývali partizánske jednotky kapitána Sokolova, brigády Kvitinského a príslušníci 2. československej paradesantnej brigády. Mnohí muži z obce sa zapojili do odboja alebo narukovali do vojenskej služby.

Obyvatelia Jarabej napriek skromným životným podmienkam poskytovali partizánom a vojakom významnú pomoc. Ukrývali ranených, odovzdávali dôležité informácie a podľa svojich možností zabezpečovali potraviny, ošatenie i ďalšie nevyhnutné zásoby. Ich odvaha a solidarita boli významným príspevkom k odbojovému hnutiu v regióne.

Podľa zápisov v obecnej kronike bola Jarabá oslobodená 8. februára 1945.

Obnova obce po vojne

Po skončení vojny sa začala postupná obnova života v obci. Jedným z najvýznamnejších krokov bolo zavedenie elektrickej energie, ktorá priniesla obyvateľom výrazné zlepšenie životných podmienok.

Dôležitým medzníkom bol aj 9. máj 1947, keď bol do Jarabej zavedený prvý pravidelný autobusový spoj. Tým sa obec lepšie prepojila s okolitými sídlami a obyvateľom sa uľahčilo cestovanie za prácou, vzdelaním i službami.